ČO NÁJDETE NA TEJTO STRÁNKE

18. novembra 2017

Laxenburg pokračovanie

Po vyjdení zo zámockého parku pred vstupnú bránu areálu som si uvedomila, že mi zostala necelá hodina času do odchodu autobusu, ten som využila na prehliadku obce.  Ešte so sprievodkyňou a niekoľkými spoluvýletníkmi som si pozrela námestie s názvom Schlossplatz. Je z neho vchod do nového zámku, hneď oproti je barokový kostol a vedľa neho radnica. Po prehliadke tohto miesta som sa už ďalej vybrala po svojom.


Farský kostol reprezentuje významný skvost rakúskeho baroka. Jeho súčasná podoba vznikla po vojne proti Turkom v roku 1683.  





Vedela som, že niekde v obci je aj socha sv. Jana Nepomuckého. Hoci som si pred vchodom do zámockého parku pozrela mapu s pamätihodnosťami obce a tam som aj spomínanú sochu našla, moje orientačné schopnosti ma nedokázali k soche priviezť. Ani po oslovení viacerých ľudí na ulici s otázkou, kde je spomínaná socha, som to miesto nenašla. Nikto z oslovených to nevedel. Nevedela to ani naša sprievodkyňa. Až doma som zistila, ako som bola od nej blízko. Možno sa ešte niekedy na toto miesto dostanem pozriem si aj miesto so sochou. 


Keby som sa práve na tomto mieste bola vybrala opačným smerom, bola by som našla aj sochu. Išla som však iným smerom, kde som tiež videla niekoľko iných zaujímavých pamiatok tejto obce.


Rímskokatolícky kláštor sestier milosrdenstva svätého Kríža (bývalý palác Kaunitz)

 Pri ceste pred kláštorom stojí socha Františka Jozefa I.



Kúsok od neho stojí v Laxenburgu ďalšia pozoruhodná pamiatka. Je to Kaiserbahnhof - cisárske nádražie, ktoré bolo vybudované v roku 1850. V rokoch 1999/2000 prešlo kompletnou renováciou a revitalizáciou a stalo sa hlavnou stanicou kyvadlovej železničnej trate Mödling-Laxenburg. Je to jediná zachovaná stanica v Európe, vybudovaná v biedermeierovskom štýle. V súčasnosti  je v objekte reštaurácia. 






Prešla som si ešte niekoľko uličiek obce a pred bránu zámockého parku som sa vrátila pár minút pred plánovaným odchodom autobusu. Laxenburg je možno niektorým Slovákom známy aj tým, že sa v nedávnej dobe spomínal pri príležitosti návštevy nášho premiéra, ktorý tam navštívil Medzinárodnú protikorupčnú akadémiu, ktorá sa tiež nachádza v meste Laxenburg v historickom paláci Kaunitz-Wittgenstein.

Niekoľkohodinový pobyt v Laxenburgu, cisárskom meste pred bránami Viedne, skončil a naša cesta pokračovala ďalej. O tom zase nabudúce.


12. novembra 2017

Najkrajšie toalety vo Viedni

Toto je len malá "ochutnávka" pred napísaním veľkého príspevku z mojej poslednej návštevy Viedne. Miesto, o ktorom teraz začínate čítať, som navštívila iba raz, nebolo to pri tejto poslednej návšteve, ale bolo to ešte v roku 1990, kedy som sa v jednu májovú nedeľu vybrala na prvý turistický výlet do Viedne (niečo málo som o tom napísala v TOMTO príspevku).

Keď ste niekde celý deň, je jasné, že potrebujete navštíviť aj toalety. Priateľka môjho vtedajšieho obchodného partnera ma zaviedla na také, na akých som dovtedy, ale ani odvtedy nikdy viac nebola. Do včera som si myslela, že tie toalety boli na Kärtner Strasse, no nikdy potom sa mi ich už nepodarilo nájsť. Až včera. Nehľadala som ich, len som si ich idúc po ulici Graben zrazu všimla a uvedomila som si, že to sú ony. Vyfotila som si ich aspoň z ulice. Fotky interiéru som si dovolila stiahnuť z internetu.

Toto je vchod do zrejme najluxusnejších podzemných verejných toaliet vykladaných drevom a mramorom s pozlátenými armatúrami. Fotila som len vchod pre dámy, pre pánov je o pár metrov ďalej. Neviem prečo, ale na prvý pohľad pôsobí na mňa ten vchod tak, že sú toalety nefunkčné. To je  len zdanie.


10. novembra 2017

Laxenburg

Názov tohto miesta v Dolnom Rakúsku asi mnohým evokuje krajinu Luxembursko. Aj ja to tak mám.  S tou však toto miesto nemá absolútne nič spoločné. 

Laxenburg je obec v okrese Mödling v rakúskom Dolnom Rakúsku, ktorú v posledných dvoch desiatkach rokov spoznalo už aj mnoho Slovákov. Vždy, keď som videla fotografiu hradu, pri ktorom bol tento názov, mala som chuť ho raz vidieť aj na vlastné oči. Stalo sa tak konečne až začiatkom júna tohto roku. Poznávací zájazd na toto miesto som si kúpila ešte niekedy v marci. Tretieho júna bol deň odchodu z parkoviska pri Istropolise.

Mestečko, či obec, je od centra Viedne vzdialené asi 25 kilometrov. Po príchode sme zamierili k zámockému parku, ktorý je srdcom bývalej trhovníckej obce Laxenburg. V ňom sa nachádza zámok Laxenburg , ktorý je jedným z najpôsobivejších zámkov v Európe. Zámocký park je považovaný za ukážkový príklad historického záhradníckeho umenia 18. a 19. storočia. Cisárovná Mária Terézia a jej vnuk cisár František boli tými, ktorí nechali park rozšíriť na 280 hektárov. 

Kým sme čakali na objednaný vláčik, ktorý nás mal odviezť k jazierku s hradom,  fotila som.


3. septembra 2017

Neusiedl am See mesto

Je najvyšší čas, aby som dokončila rozprávanie o výlete do Neusiedl am See, kde sme boli so synom pred viac ako dvomi týždňami. Z Kalvárie sme zišli naspäť do mesta. Horúčava a zároveň prichádzajúca únava už urobili svoje. Našťastie, samotné mesto toho veľa turistovi na prehliadku neponúka. Prešli sme Hlavným námestím až po morový stĺp.

28. augusta 2017

Kalvária v Neusiedl am See


V predošlom príspevku sme prišli k miestu, kde sa nám prvý raz otvoril pohľad na vrch kalvárie. Videli sme vežičky dvoch stavieb. K samotnej kalvárii už bol iba kúsok. Na neveľkej trávnatej ploche na úpätí kopca na nás čakali lavičky. Vyhliadli sme si jednu pod korunou neveľkého gaštana a sadli sme si na chvíľu. Po skoro piatich kilometroch sme si už potrebovali trošku oddýchnuť. Chvíľu na lavičke sme využili na posilnenie a hlavne na uhasenie smädu.  

Kríž s pietou


22. augusta 2017

Letnou linkou do Rakúska

Pomaly to bude týždeň, čo som bola na mojom zatiaľ poslednom letnom výlete. Už po niekoľko rokov vypravuje v letných mesiacoch Slovak Lines autobus za nákupmi alebo oddychom do neďalekého Rakúska. Do outletu v Parndorfe alebo k Neziderskému jazeru. Na mňa sa prostredníctvom Bratislavských novín usmialo šťastie v podobe výhry dvoch cestovných lístkov. Ten, kto ma bližšie pozná, už dopredu vie, že na nákupy v Parndorfe som ich určite nevyužila. Na cestu so mnou som pozvala staršieho syna.


15. júna 2017

V Heiligenkreuzi po tretí raz


Kláštor v Heiligenkreuzi, najstarší cisterciátsky kláštor na svete, v ktorom nepretržite od založenia žijú mnísi, ste už na tomto blogu mohli vidieť. Pri poslednej návšteve tejto obce som sa zamerala hlavne na miesta, ktoré som pri predošlých návštevách nevidela, alebo videla len čiastočne. Prvá zastávka bola krížová cesta. Minule som videla len jej začiatok. Tentokrát som ju prešla celú, ale z opačného konca.

Táto prepychová baroková krížová cesta s trinástimi kaplnkami a hlavnou kaplnkou pri dvanástom zastavení bola postavená v rokoch 1731-1748. Kaplnky sa striedajú s množstvom sôch svätcov. Z kalvárie sú nádherné výhľady do okolia.


30. mája 2017

Sochy sv. Jana Nepomuckého v Prahe


Keď som si pripravovala marcovú cestu do Prahy, vedela som len približne, ktoré pamätihodnosti si chceme so sestrou pozrieť. Presný plán na jednotlivé dni sme nemali. Všetko záviselo od momentálnych okolností a hlavne od počasia.

Okrem iného som si chcela v Prahe nafotiť aj  nejaké sochy sv. Jana Nepomuckého do mojej zbierky jeho sôch. Niektoré som si vyhľadala dopredu doma, no väčšinu z nich som objavila náhodou. Až po návrate domov som zistila, že mnohé, okolo ktorých sme prechádzali, som úplne prehliadla.

Tu sú teda tie, ktoré som si vyfotila. 
Prvou bola tá pražská najznámejšia. Na Karlovom moste. Táto je  nábožensky najvýznamnejšou z rady sôch svätých na Karlovom moste.

19. apríla 2017

Nielen o hudobníkoch Viedne



Prvú aprílovú nedeľu som strávila vo Viedni. Už som tam nebola dobre dávno. A ešte dávnejšie je tomu, ako som bola vo Viedni organizovaným zájazdom. Vlastne tak bolo iba raz a bola to jedna z tých prvých návštev Viedne. Pre deti som vtedy kúpila výlet do Viedne loďou po Dunaji a krátku spomienku som tomu výletu venovala v mojom prvom článku o Viedni. Tomuto poslednému nedeľnému prialo aj počasie. Po Viedni sme sa presúvali nielen peši, ale aj autobusom. Vďaka tomu sme toho stihli celkom dosť.

A čo všetko sme vlastne stihli? Témou poznávacieho zájazdu bola hudobná Viedeň.

Nebolo ešte ani deväť hodín, keď náš autobus zastavil na ceste pri okraji Mestského parku (Stadtpark). Odtiaľto sme sa vybrali za prvými stopami za známymi viedenskými hudobníkmi. Konečne si už môžem tiež povedať, že som prešla aj ja týmto parkom. Pri mojich doterajších návštevách sa tak nikdy nestalo. Zelené trávnaté plochy, záhony, mnoho exotických stromov a rozľahlý rybník robia z parku zelenú oázu priamo v centre mesta. Park bol otvorený v roku 1862 po strhnutí starých mestských hradieb a výstavbe okružnej triedy Ringstraße a stal sa prvým verejným parkom vo Viedni.

8. apríla 2017

Trdlo, Rusi a ruština

Aj tieto tri slová by som mohla použiť na to, ak by som na základe krátkeho pobytu chcela charakterizovať dnešnú Prahu. To, koľko ruských turistov, ale nielen turistov, pravdepodobne tam žijúcich občanov a ich ruštiny v Prahe stretnem, som nečakala. Vedela som o tom, že Karlovy Vary skúpili ruskí boháči, no že ich je toľko aj v Prahe, to ma celkom prekvapilo.

Je celkom bežné, že niekde v Prahe stojí Puškinov pamätník (možno mal za svojho života nejaký vzťah k Prahe), ale že sa vyskytnem na miestach, kde sa nám ľudia prihovárajú po rusky, dokonca aj tam, kde by som to nebola vôbec čakala, to sa mi už zdalo príliš. V to dopoludnie, keď som išla hľadať hotel International, zablúdila som najprv na námestie, na ktorom bola v malom parčíku socha Puškina. Námestie nesie jeho meno. To nepovažujem za nič nenormálne, ale to, že ešte aj v tých končinách ma zastavila na ulici pani s otázkou, či nehovorím rusky alebo ukrajinsky, to už bolo aj na mňa veľa. Hm, asi vyzerám ako občianka jednej z týchto dvoch krajín. Alebo len stačilo to, že som išla po chodníku s nosom vnoreným do mapy? Nádejná obeť? Odvetila som, že nehovorím. Po predošlom dni som už bola totiž na ruštinu alergická. To, ako sa správajú, je až obťažujúce.


7. apríla 2017

Vojanovy sady

Druhý deň nášho pobytu sme dobrú polhodinu pobudli aj v najstaršom pražskom parku, vo Vojanovych sadoch. Táto záhrada je dnes nazývaná sadom preto, že tu už v dobe stredoveku bola ovocná záhrada. Vtedy bola majetkom biskupského dvorca na Malej Strane.

Lákadlom tohto parku je množstvo pávov, ktoré sa prechádzajú po záhrade, sedia na stromoch, na lavičkách, či na oknách priľahlých budov. Netreba k tomu veľa slov, radšej si pozrite fotografie.

Hneď pri vstupe do parku som si všimla tento kvitnúci ker. Ak sa nemýlim, je to kalina voňavá.


6. apríla 2017

V spleti pražských pasáží

Kým sestra sedela na lavičke na Václaváku, ja som vošla do Vodičkovej ulice, aby som si zaspomínala.  Tam sídlila a aj stále sídli firma, v ktorej som v roku 1977 strávila dva júnové týždne. Odvtedy som sa v Prahe na tej ulici viac neocitla. Zámerne som aj túto časť Prahy vynechala v mojom príspevku z prvého dňa v tomto meste. Chcela som jej venovať viac pozornosti.


5. apríla 2017

Z hotela až na Vyšehrad

a potom ešte ďalej do Nuslí.  Zase všetko peši.

O pol jednej sme dúfajúc, že už pršať prestalo, vyšli z hotela. Dáždniky sme nechali na izbe. Bohužiaľ, predsa len ešte stále popŕchalo. Povedali sme si, že nie sme z cukru a pár kvapiek nás neroztopí. Horšie však bolo, že bolo veľmi chladno a fúkal vietor. Tak, že sme mali chvíľami problém rozprestrieť mapu.

Prvá fotozastávka po vyjdení z hotela bola len niekoľko desiatok metrov od neho. Už deň predtým, keď sme hľadali hotel, som si v jednej z uličiek všimla, že v nej sídli inštitúcia, na ktorú som si pamätala z čias služobnej cesty. Ale v centre mesta, nie tak ďaleko od neho. Tak sme si to v to popoludnie namierili práve k tej ulici, aby som urobila aspoň fotografiu, keďže na žiadne predstavenie sme ísť neplánovali. Na Dejvickej ulici sídli na prízemí jedného z domov toto veľmi známe divadlo.


31. marca 2017

Druhý deň v Prahe alebo

"Na náměstí už chybí konečná tramvají..."

Pršať začalo už v noci. Ani časté ranné vykúkanie von oknom neprinášalo nič pozitívne. Pršalo naďalej. I napriek tomu som sa rozhodla, že von pôjdem. Sestra zostala na hotelovej izbe a ja, vyzbrojená dáždnikom a mapou som vyšla von z hotela.

Moja neschopnosť čítať poriadne mapy sa prejavila aj v toto stredajšie dopoludnie. Za cieľ mojej cesty som si vybrala hotel, v ktorom som bola ubytovaná pred tými štyridsiatimi rokmi (spomenula som to už v predošlom príspevku o Prahe), keď som bola dva týždne na služobke v Prahe. Chcela som si pozrieť jeho okolie, či by som to tam ešte spoznala. Najprv som sa vybrala trošku iným smerom, ale nakoniec som štvrť, ktorá ani nebola veľmi ďaleko od hotela, kde sme bývali, našla. Už z diaľky som videla vežu hotela.


30. marca 2017

V stovežatej Prahe

prvý raz s fotoaparátom. Nechce sa mi to ani veriť, ale ja som doteraz nemala ani jednu fotku Prahy. Aj keď som tam posledné dve desaťročia nechodila, predtým som v nej bola viackrát. Dokonca som raz dva týždne pobudla v Prahe služobne. Vo firme na Vodičkovej ulici som trávila pracovnú dobu a po práci som mala čas a možnosť spoznávať mesto. Keďže som vtedy fotoaparát ešte nevlastnila, fotky z toho pobytu nemám. No aj napriek tomu si dosť z tej služobnej cesty pamätám. A to sa vám môžem priznať, že je to už pekná kôpka rokov. Ten jún bol v roku, ktorý tiež končil sedmičkou, dokonca dvomi. 😲

Prvý raz som do Prahy cestovala ako študentka strednej školy. Boli sme na jednodňovom výlete vlakom. Z toho obdobia mi zostali len také maličké záblesky. Asi sme tam boli na nejakej výstave, lebo to, že sme boli vo vtedajšom PKO Julia Fučíka, na to si spomínam. A matne sa mi zdá, že téma tej výstavy bol - akože v tom období ináč - Sovietsky zväz. Aj z cesty vlakom domov si pamätám,  ako si niektorí moji spolužiaci urobili lôžko z políc, kam sa odkladá batožina. Vtedy vyzerali vlaky úplne ináč, ako tie dnešné. Mnohí (tí starší) si určite pamätajú.

Dosť už bolo tých starých spomienok. Teraz sa budem venovať tej najčerstvejšej  ceste do Prahy. Na poslednej ceste v Prahe som bola minulý týždeň a na cestovanie padla voľba na autobus. Aj preto sa   naša pražská cesta začala na Florenci. Konkrétne na autobusovej stanici tejto časti mesta.


9. marca 2017

Klosterneuburg

Dnešný príspevok začnem slovami, ktoré som napísala na mojom cyklistickom blogu ešte v auguste 2011. Vtedy som absolvovala prvú a zatiaľ aj jedinú cyklojazdu po Viedni a okolí. O meste, o ktorom bude dnešný článok, som napísala toto:

"Prechádzali sme okrajom mesta Klosterneuburg, kde sme sa na chvíľu zastavili a občerstvili tekutinami. Pokračovali sme ďalej, do mesta sme nešli."
Vtedy sa nám na mesto, kde som bola včera, naskytol aj takýto pohľad.